Som na úplnom dne

Ahojte, Viem je to môj prvý post a asi to trochu aj zneužijem ale potrebujem sa trochu aspoň takto vyrozprávať lebo inak nemám komu.

Mám 23 rokov a som študent v Brne, už 4 rok študujem stále iba na bc. a ešte minimálne rok budem pretože som už 3krat menil odbor. Za celý čas som nikde nepracoval a ani nič nedosiahol narozdiel od ostatných.

No môj najväčší problém je neskutočná samota ktorá ma trápi podstate celý život, nikdy som nebol v škole nejak populárny a nemal ani žiadnych kamarátov. Keď sa ostatné deti hrali spolu vonku tak ja som držal v ruke pajkovačku a radšej sa venoval nejakým svojim projektom. Takto to bolo až do konca strednej a rok po prechode na VŠ som si to začal uvedomovať že je niečo so mnou zle. Odrazu ma nič nebavilo, nevedel som sa sústrediť na školu a dokonca som aj prestal jesť a schudol 25 kíl.

Potom zrazu ale prišla zmena, prvýkrát som sa odvážil niekoho osloviť a oslovil som jedno dievča vo vlaku. Začali sme si spolu písať, zo začiatku iba o tom aký sme mali deň a tak no neskôr sme si začali viac dôverovať a povedala mi aké ma problémy doma, ako má doma homofobnych rodičov ktorý ju chcú vyhodiť z domu pretože má priateľku. Začal som ju v tom podporovat ako ona mňa v mojich problémoch. Takto to išlo trištvrte roka a ja som sa konečne cítil dobre, prvýkrát v živote. Potom to ale začalo postupne chladnúť lebo začala mať problémy vo vzťahu s jej priateľkou o čom mi vtedy nepovedala. Moja nálada sa tiež zhoršovala a jeden večer som jej napísal že som sa pokúsil o samovraždu čo nebola pravda, bolo to iba v mojej hlave a ja som jej to napisal ako keby sa to stalo v skutočnosti, doteraz neviem prečo som sa snažil získať jej pozornosť takýmto hrozným spôsobom.

Nakoniec sa s jej priateľkou rozišla a začali sme si opäť viac písať, znažil som sa jej pomôcť zvládnuť tú bolesť. Začali sme spolu tráviť aj viac času naživo, bravala ma medzi svojich kamarátov a ukázala mi aké je to mať dobrú partiu ľudí a niekam patriť. Trávili sme ale dosť času len mi dvaja a raz to došlo až k tomu že sme sa začali bozkávať, toto som tiež zažil prvýkrat v živote. Od tohto momentu sme sa ku sebe správali ako keby sme spolu chodili, aj keď vždy po tom napr. keď sme spolu spali opakovala že nechce vzťah.

Len potom prišiel zlom, povedala mi že má pocit že jej občas klamem a ja keďže som ju veľmi ľúbil a nechcel som ju držať v klamstve tak som sa jej priznal ako to s tým pokusom o samovraždu bolo. Po tomto sa zmenilo úplne všetko a všetky naše konverzácie boli iba o tom ako som ju sklamal. Znažil som sa všetko zúfalo zachrániť ale všetko som iba zhoršoval. Začal som sa sebapoškodzovať a poslal som jej dorezanu ruku. V tomto momente si ma zablokovala (čomu rozumiem) lenže spolu s ňou si ma zablokovali a všetci jej kamaráti ktorých som bral aj ako svojich.

Úplne som sa psychicky zrútil, vykašľal sa na školu a skoro úplne na všetko. Dokázal som neskôr ale vyhľadať pomoc a začal som najprv chodiť k psychologičke a neskôr na jej odporúčanie aj k psychiatričke a brat antidepresíva. Nič ale nepomáhalo a došlo to až do takého štádia že po tom čo mi dala doktorka už asi štvrté lieky tak som sa s nimi predávkoval a naozaj pokúsil o samovraždu. Z klamstva sa stala pravda. Niekto ma ale našiel vonku ležať v kŕčoch a zavolal mi záchranku. Doteraz neviem kto ten človek bol, zachránil mi život. Skončil som na par dní na jiske a potom niekoľko týždňov na psychiatrii.

Po tomto všetkom som nejak proste existoval, dokázal sa znova prihlásiť na školu a nejak proste bežal čas. A teraz sa dostávam k prítomnosti. Aj keď už sú to dva roky tak stále na ňu myslím, občas jej napíšem z iného čísla na čo odpíše že už nemá o to záujem sa so mnou akokoľvek baviť. Nikoho iného som za ten čas nespoznal, nedokážem už nikoho len tak oslovit. Na každej terapii u psychologičky mi hovorí ako to bude všetko časom lepšie, no nieje a mám pocit že to smeruje znova k niečomu hroznému. Neviem ale ako mám tomu zabrániť, nechcem aby sa to stalo.

Samozrejme budem veľmi vďačný za akékoľvek rady, ale ide mi hlavne o to aby si ma niekto vypočul